Novinky
»Asar pridal Narodenie, fantasy poviedku, ktora sa cita jednym dychom
»M pridal Metafora života, sériu veľmi neordinárnych básní
»M pridal OKAMIHY, sériu poviedok, ktoré stoja za prečítanie
»Broy pridal Mala som ťa rada, mierne transsexuálnu báseň
» Broy pridal Druhý diel, pokračovanie "príbehu" Milodar
OKAMIHY
Stratený navždy
V noci sa zdá, akoby sa les nikde nekončil. Hodiny sa predieram húštinou. Bojím sa kričať, volať o pomoc. Len praskot konárov a suchého lístia oznamuje moju prítomnosť. Nevidím si ani pod nohy. Potkýnam sa na každej prekážke. Zranený zakaždým vstanem a pokračujem ďalej vo svojom hľadaní. Hľadaní cesty z tmy.
Neviem kam idem. V tmavej noci nemá smer význam. Chcem už byť preč. Dostať sa odtiaľto. Nevidím ani hviezdy. Ani chabú útechu v tých maličkých svetielkach na oblohe. Nikde ani kúsoček svetla. Vietor blúdiaci medzi kmeňmi starých zvráskavených stromov mi je jediným spoločníkom.
Počujem jeho tiché pískanie. Počujem jemný šepot lístia z korún stromov.
Opäť praskot konárov, no tentoraz to nie som ja. Strach mi nedovolí pohnúť sa. Pozorne načúvam. V hlave mi prebleskli mená všetkých zvierat, čo by to mohli byť. Nič. Nech už to bolo čokoľvek, je to už najskôr preč. Omyl.
Trhlo mi ramenom až ma hodilo o zem. Pomaly a v ukrutných bolestiach si uvedomujem čo sa stalo. Z hrude sa mi valí krv. Ešte je teplá. Projektil mnou preletel ako maslom. Ani sa len nespomalil. Zvuk výstrelu pohltil tlmič. Neuvedomujem si, či som kričal. Náhlosť tohto okamžiku ma prekvapila. Nebolo to zviera, bola to smrť.
Ležím na zemi už hodnú chvíľu. Môj kat si zrejme uvedomil svoju fatálnu chybu. Pomaly strácam sily. Nedokážem vstať. Aspoň že bolesť ustupuje. Stále cítim ako krv pomaly opúšťa moje telo. Zima. Tma. Smrť ako má byť. Je blízko.
Mal som dosť času premýšľať, dosť času zmieriť sa s osudom a predsa je moja smrť náhla. Nedokončený život, ktorý opúšťam nebol naplnený. Ležím v tichu nekonečnej temnoty. V noci ani vtáky nepočuť, nič čo by mi spríjemnilo odchod. I vietor ustal.
Posledný nádych. Posledný vzdor. Napínam všetky svaly na ukážku svojho odhodlania bojovať, no neskoro. S výdychom sa vytráca i môj život.
Je to tu. Koniec. (doslova)
Konečné rozhodnutie
Starý, šedivý, no stále vitálny muž sedí v rohu tmavej miestnosti a premýšľa. Je to jeho pracovňa plná starožitností a drahých obrazov. Len zopár jemných slnečných lúčov preniká cez zatiahnuté závesy. Osvetľujú pritom staré váhy sídliace na masívnom dubovom stole. Dar od dávneho priateľa. Boli darom symbolickým. Majiteľovi mali vždy pripomínať spravodlivosť, ktorou sa má v živote riadiť, ktorá mu je ako sudcovi zároveň povolaním.
No váhy už stratili svoj význam. Spravodlivosť sa z mužovho srdca vytratila už dávno. Tri čerstvé jablká na nich symbolizujú životy, ktoré zmaril. Nevinných, ktorí boli odsúdený za zločiny iných. Rozhodnutia, ktoré podmienili peniaze v jeho švajčiarskej banke.
No pre niekoho ešte stále existuje nádej, čaká v cele smrti a dúfa, že človek, ktorí ho bude súdiť sa bude riadiť spravodlivosťou. Že nedopustí aby trpel. Dúfa v čestného muža, čo sa mu pozrie do očí a zistí, že je nevinný.
Životy oboch sa hompáľajú na miskách váh, no len od jedného z nich závisí, na ktorú stranu sa naklonia. Bude to smerom k pravde a životu, či nehanebnej lži a večnému zatrateniu pre oboch??
Sudca vstáva a naposledy kontroluje svoje konto. Áno, peniaze prišli. Je čas.
Nočná prechádzka
Kráčam večerným mestom. Konečne spokojný, bez pocitu depresie či zúfalstva. Nasávam túto pokojnú atmosféru. Žlté svetlo pouličných lámp dopadá na žiarivú vodu mramorovej fontány. Tichý šepot lístia v pozadí. Prázdne námestie plné chladného dlažobného kameňa sa teraz zdá byť krajšie ako kedykoľvek predtým. Vzdialený zamilovaný párik dáva tejto nádhere ľudskú tvár.
Večerné nebo, krvavý mesiac obklopený tisíckami hviezd, mohutné koruny stromov nad hlavou. Dokonalý kontrast medzi prírodou a mestom.
Prichádzam k ceste, ktorá narúša túto harmóniu. Hluk motorov, zápach výfukových plynov. Snažím sa nevnímať, nenarušiť si dokonalý obraz, ktorý mám pred očami. Nesústrediť sa, vypnúť všetky zmysly.
No nepočujem však prichádzať auto, ktorého vodič ako sa zdá rovnako nevníma mňa. Fatálne stretnutie pre nás oboch. Prudký náraz. Ostrá, prenikavá bolesť sa rozlieva celým mojím telom. Vytráca sa pokoj z môjho vnútra a nahrádza ho strach, neistota. Ležím na okraji špinavej cesty a pozerám na sčervenaný mesiac, ktorý sa mi pred okamihom zdal taký nádherný. Teraz sa naň pozerám ako na to posledné čo uvidia moje oči. Hľadím viac do prázdna ako naň. Cítim len bolesť a mráz. Žiadny pokoj či depresia. Nedokážem sa pohnúť, prehovoriť, zakričať. Sily ma opúšťajú každou sekundou. Smrť ma objíma. Odpočívam v jej chladnom náručí.
Už nikdy žiadne pocity, žiadne výčitky, žiadna bolesť či strach.
Len tma a temnota.
Konečný moment jedného života
Starý muž ležiaci na starožitnej posteli z dubového dreva prikrytý hrubou ručne vyšívanou prikrývkou šarlátovej farby presne sa hodiacej k hnedočervenému nábytku pomaly umiera. V spoločnosti ošetrovateľa, ktorého si sám najal aby sa o neho postaral v najťažšej chvíli, ktorá ako cítil čoskoro príde, sníval o svojich najbližších. Vedel, že nik nepríde, že jediným spoločníkom pri jeho odchode mu bude len mladík konajúci si svoju prácu a malý škovránok za oknom jeho spálne, ktorého si dnes ráno všimol.
No kútikom duše stále dúfal, sníval, že si jeho deti urobia čas. Že zanechajú, aj keď aspoň na malý okamih, svoje hektické životy a sadnú si na posteľ k jeho nohám. Predstavuje si, čo by im povedal, aké múdra im zveril. Vidí smiech jeho najmladšej dcéry smejúcej sa na jeho najlepšom a poslednom vtipe. Pozerá sa na vážnu tvár syna, ktorý vie, že už nič nebude ako predtým. Sleduje oči svojich detí a vidí len strach. Vidí stratu, ktorú budú prekonávať roky, no i lásku, ktorá ich teraz tak zraňuje. Utešuje ich. Bude na nich dávať pozor.
Príchod ošetrovateľa s práve uvareným čajom ho však preberá z driemot. Vracia sa do krutej reality. Do prázdnej izby.
Pomaly usrkáva horúci nápoj z nádhernej porcelánovej šálky a takmer šeptom rozpráva mladíkovi svoj životný príbeh. Rozpráva mu o svojich ďalekých cestách i o drobných výletoch s rodinou, o víťazstvách i najťažších prehrách, o láske i sklamaní.
Postupujúca rakovina však znemožňuje starcovi pokračovať. V bolestiach prestupujúcich celé jeho telo sa myká v kŕčoch. Ošetrovateľ zvyšujúc dávku morfia naznačuje, že musí odpočívať. No umierajúci muž, ktorý ostal sám už nemá dôvod vzpierať sa smrti. Posledný nádych. Posledný pohľad cez okno, v ktorom práve vidí prichádzať jeseň, hnedé lístie na príjazdovej ceste i škovránka stále sediaceho za oknom, napĺňa jeho dušu šťastím.
Umiera
Paríž
Za chladnej jesennej noci sa potulujem tichými parížskymi uličkami. Hľadím do prázdna. Do pokojnej hladiny Seiny osvetlenej žltým svetlom starých lámp. Žiadne hviezdy, mesiac. Len temnota vznášajúca sa nado mnou. Tiene starobylých budov sú mi spoločníkmi. Tichučkým šumom sa mi prihovára rieka. Noc mi dáva odpoveď. Chlad ma zbavuje bolesti. A ona, ona ma zbavila výčitiek.
Kráčam starým kamenným mostom. Kroky sa ozývajú do diaľky. Mlčanie také skľučujúce, až ide roztrhnúť moje ľadové srdce. Počujem ako bije. Ako kvíli. No nie na dlho. Keď sú preč výčitky už niet cesty späť. V momente kedy som vkročil na ulicu vedel som, že sa vydávam na cestu bez návratu. Smrť bude mojou konečnou stanicou. Pomaly s rozvahou a odhodlaním preliezam masívne zábradlie. Pozerám na hladinu mrazivej čierňavy.
Svetlá pomaly zhasínajú. Padám do zabudnutia. Do nekonečnej prázdnoty. Plnými dúškami naberám do pľúc chladný vzduch posledného večera. V tejto nekonečnej sekunde uvažujem nad tým, čo ma čaká. Či môže byť ešte niečo horšie ako život, ktorý som žil.
Dopad do mrazivej vody oživuje moje zmysly. Chabý vzdor mojich inštinktov vydrať sa späť na hladinu okamžite zastavilo moje ťažké kamenné srdce, ktoré ma stiahlo ku dnu. Zalapal som po vzduchu, ktorý už bol niekoľko metrov nado mnou. Do pľúc sa mi valila voda. Tá, ktorá dáva život rastlinám i zvary, vzala ten môj.
Ďakoval som jej.
Vrah
Bol to deň ako každý iný. Ničím výnimočný. Všedný. Slnko už pomaly zapadalo, keď zazvonil zvonček na mojich dverách. Pomaly som vstal z čierneho koženého kresla, v ktorom som o takomto čase zvykol oddychovať a pristúpil k malému stolíku, na ktorom ležal malý diár so všetkými mojimi schôdzkami. Stránka s dnešným dňom však bola prázdna. Žiadne dohodnuté stretnutie.
Prišiel som k dverám. Boli to masívne dubové dvere s medenou rúčkou ozdobené elegantným klopadlom. Otvoril som ich. Stál za nimi muž stredne vysokej postavy, hnedovlasý s modrými očami. Jednoducho typ človeka, na ktorého tvár si už po rozlúčke nespomeniete. Ktorý sa okamžite stratí v dave. Nenápadný. Tichý.
Jeho jediné slová, predtým ako vytiahol revolver boli: “Je mi ľúto.“ Hneď na to som mal pred sebou hlaveň, z ktorej sa vyrútila guľka určená môjmu srdcu. Telom prešla hladko, akoby som bol len vzduch, akoby som ani nebol. No ja som tam stál, s krvácajúcim hrudníkom som vdychoval posledný dúšok čerstvého jarného vzduchu. Spadol som na prah svojho domu, mŕtvy, bez bolesti.
V okamihu tak rýchlo, že som nestihol ani vykríknuť stratil som to jediné, čo som mal, svoj život.
Ešte teplá krv sa rozlievala po chodníku vedúcemu k dverám. Miešala sa s prachom a špinou. Zmáčala suché lístie a pomaly vsakovala do vlhkej zeme.
Tak sa skončila agónia, v ktorej som žil. Ukončil ju niekto neznámy. Niekto kto mal viac odvahy i motivácie. Nikto komu som musel zaplatiť.